09/01/2025
Ministerstvo kultúry či ministerstvo vnútra?
Podľa kompetenčného zákona patrí v Slovenskej republike problematika štátnej symboliky, teda štátneho znaku, štátnej vlajky, štátnej pečate a štátnej hymny, do kompetencie ministerstva vnútra, nie do kompetencie ministerstva kultúry.
Ministerstvo kultúry dosiaľ nevysvetlilo, prečo porušilo kompetenčný zákon a siahlo na kompetencie ministerstva vnútra, objednalo a financovalo úpravu jedného zo štátnych symbolov a následne už len požiadalo ministerstvo vnútra, aby sa postaralo o presadzovanie upraveného štátneho symbolu do praxe.
Ani ministerstvo vnútra zatiaľ nevysvetlilo, prečo takýto postup ministerstva kultúry akceptovalo a novú úpravu hymny dokonca písomne odporúčalo na uvedenie do praxe bez toho, aby v čase vydania svojho stanoviska malo vôbec k dispozícii zvukovú nahrávku a partitúru novej symfonickej úpravy štátnej hymny a teda mohlo dať preskúmať súlad novej úpravy štátnej hymny so zákonom o štátnych symboloch Slovenskej republiky.
Ministerstvo vnútra má dohliadať na dodržiavanie zákona o štátnych symboloch, pričom podľa tohto zákona má úctu k štátnym symbolom prejavovať „každý“.
Autor úpravy znenia hymny však konštatoval (a ministerstvo kultúry ako objednávateľ diela to nijako nedementovalo), že jeho úprava štátnej hymny nie je pre všetkých. To je nepochybne v priamom protiklade s poslaním štátnej hymny – byť symbolom vzájomného spojenia všetkých občanov štátu.
Aj to naznačuje, že úprava štátnej hymny nebude prijatá celou spoločnosťou a celá táto aktivita môže byť kontraproduktívna. „Vylepšovanie“ štátnych symbolov je samo osebe nesprávne, no navyše táto doba, v ktorej je spoločnosť hlboko rozdelená, je na takýto čin možno vôbec najhoršia možná.
Navyše, čo je nóvum v štátnej symbolike Slovenskej republiky, vzniklo údajne viacero verzií novej symfonickej úpravy štátnej hymny, a to nielen pre rôzne obsadenie orchestra, ale tiež pre rôzne časti obyvateľstva, napríklad pre športovcov. S trochou zveličenia sa možno spýtať, či je táto verzia určená len pre vrcholových športovcov alebo aj rekreačných, či sa majú postaviť a, ako je slušnosťou, sňať si čiapky z hláv aj diváci nešportovci.
Štátne symboly sa tvoria či menia iba v kritických historických momentoch pre národ a štát a sú s nimi natrvalo spojené.
V našej novšej histórii sa štátne symboly menili či upravovali len v roku 1918 pri vzniku Československa (presnejšie pri následnom prijatí zákona o štátnych symboloch v roku 1920), potom v roku 1939 pri vzniku slovenského štátu, v roku 1945 pri obnove Československa, v roku 1960 po vyhlásení Československa za socialistické, čo mal vyjadriť aj nešťastný zásah komunistického politbyra do štátnej symboliky, potom po páde komunizmu na začiatku roka 1990 a napokon pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993.
Rok 2024 takým historickým medzníkom nie je, preto nie je ani dôvod na zmenu či „radikálnu“ úpravu štátnej hymny. Subjektívne estetické dôvody či jednoducho pocit, že súčasná verzia je „zastaraná“, nie je dôvodom na zmenu znenia štátnej hymny.
Absencia odbornej diskusie
O zmene znenia štátnej hymny by bolo možné uvažovať, keby v spoločnosti naprieč spoločenským spektrom existoval názor, že je to skutočne potrebné. Navyše by mala byť takáto aktivita usmerňovaná odbornou diskusiou historikov, heraldikov, muzikológov.
V našom prípade sa však doterajšia podoba štátnej hymny autorovi novej verzie len „nepáčila“, pohŕdavo ju označil za obyčajný „pochod“, ktorý nemá hymnický charakter. Preto sa rozhodol jej charakter zmeniť.
Štátne hymny vznikali za rôznych okolností. Niektoré z nich vytvorili významní skladatelia, sú majstrovskými kompozíciami, ktoré znejú majestátne a oslavne. Iné hymny vytvorili amatérski skladatelia vo chvíľach prelomových pre národ. Vznikli ako pochodové piesne, nesú v sebe atmosféru čias, v ktorých vznikli.
Dobrým porovnaním so slovenskou hymnou je francúzska štátna hymna Marseillaisa. Tiež vznikla v revolúcii (1792) a nevytvoril ju žiadny renomovaný hudobný skladateľ, ale ženijný dôstojník ako pochodovú pieseň. Stále v sebe nesie atmosféru situácie, v ktorej vznikla. Existuje množstvo jej interpretácií, aj jedinečných koncertných, no jej najpoužívanejšia verzia znie vždy v pochodovom rytme.
Aj vznik štátnej hymny Slovenskej republiky je spojený s revoltou. August Horislav Krčméry, jeden z revolučnej štúrovskej generácie, v roku 1843 upravil pôvodne pomalú ľudovú pieseň Kopala studničku a zapísal ju do nôt v rýchlejšom dvojštvrťovom pochodovom rytme. O rok neskôr Janko Matúška Krčméryho notáciu otextoval a vznikla pochodová revolučná pieseň. Vznikla slovenská Marseillaisa.
Keby vtedy pôvodne pomalá nostalgická ľudová pieseň dievčiny rozjímajúcej o svojom osude nebola upravená do pochodového rytmu, nebola by sa v Matúškovej textácii stala najobľúbenejšou piesňou slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch 1848/49.
Ani by sa neskôr v roku 1918 nebola stala súčasťou „Štefánikových“ legionárskych vojenských hudieb a súčasťou československej štátnej hymny, v roku 1990 štátnej hymny Slovenskej republiky (v rámci Českej a Slovenskej federatívnej republiky), v roku 1993 štátnej hymny samostatnej Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov je preto veľmi otázne, či je vôbec namieste uvažovať o „vykastrovaní“ slovenskej hymny o tento jej historický, pochodový, i keď možno jednoduchý, no dynamický rozmer a o jeho nahradení iným, vraj „hymnickejším“.
Pri úvahe o takýchto zásahoch do štátnej symboliky však nestačí rozmýšľať v kategóriách „páči – nepáči“, ale treba brať do úvahy aj štátnu hymnu ako významovo oveľa komplexnejší fenomén.
Aká je cena štátneho symbolu?
Hodnota štátneho symbolu je nevyčísliteľná. Tvorcovia štátnych symbolov Slovenskej republiky – autor tohto článku a grafik Ladislav Čisárik – sa vzdali honoráru za vytvorenie štátnych symbolov (štátneho znaku, štátnej vlajky, štátnej pečate a neskôr aj štandardy prezidenta republiky), o čom na druhý deň informovali všetky médiá.
Keby novému upravovateľovi štátnej hymny úprimne išlo len o „dôstojnejšiu“ verziu hymny, a nie o peniaze, napodobnil by ich príklad.
Teraz je však veľmi pravdepodobné, že iní skladatelia, keď sa naskytne vhodná príležitosť a personálna konštelácia na ministerstve kultúry, nebudú nasledovať príklad autorov štátneho znaku a vlajky, ale príklad upravovateľa štátnej hymny.
Treba jednoznačne povedať a zdôrazniť, že vznik novej symfonickej verzie štátnej hymny nič nemení na tom, že v platnosti, samozrejme, ostáva aj doterajšia verzia štátnej hymny v úprave Ladislava Burlasa (1992) podľa staršieho notového zápisu Alexandra Moyzesa (1934) – pretože je v súlade so zákonom.
Z rovnakého dôvodu ostáva v platnosti aj verzia hymny v úprave Otakara Jeremiáša a Václava Trojana (1946), teda verzia s jednoduchým opakovaním a so spomalením na konci druhej slohy, ktorá bola jedinou symfonickou úpravou štátnej hymny Slovenskej republiky v rokoch 1990 – 1992 a ktorá sa aj v súčasnosti najčastejšie spontánne spieva.
Za štátnu hymnu sa naďalej považujú aj ďalšie hudobné úpravy alebo prezentácie, pokiaľ sú v súlade so zákonom o štátnych symboloch, t. j. dve prvé slohy piesne Nad Tatrou sa blýska, podľa základnej notácie, ktorá je prílohou zákona o štátnych symboloch, t. j. 2/4 rytmus, v predpísanej tónine (g mol, v refréne B dur), tempo „risoluto“ (88).
Tieto striktné podmienky (tónina, rytmus) musí spĺňať predovšetkým symfonická verzia, používaná (najčastejšie v reprodukovanej podobe) orgánmi verejnej moci. Nemožno ju však označiť ako „oficiálnu“, pretože ostatné verzie (napríklad prezentácia vojenskou dychovou kapelou, Vojenskou hudbou hlavy štátu, ale aj ktoroukoľvek ľudovou hudbou či spevokolom) by sa museli považovať za „neoficiálne“, teda také, ktorým netreba vzdávať úctu ako štátnemu symbolu.
Bolo by možné ich znevažovať či hanobiť, čo, pravda, zákon nepovoľuje, ba v odôvodnených prípadoch môže až trestať (ako hanobenie národa).
