25/09/2026
🇵🇬 PAPUÁNSKY DENNÍK (10.) - NOVÉ ÍRSKO je TOTÁLNA EXOTIKA 🇵🇬
Nové Írsko je unikátny ostrov. Možno ste o ňom nikdy nepočuli, možno viete, kde leží alebo patríte k tým šťastnejším a videli ste ho na vlastné oči. Slovíčko „exotika“ má v krajine akou je Papua Nová Guinea neodškriepiteľné miesto a keď tu človek trávi čas, akosi pričasto mu víri v hlave. Nové Írsko je skutočne exotickým miestom a bude to dokazovať na každom kroku.
Ráno sa zobudím v mojej drevenej chatke, kde mi celú noc cez otvorené okenice pofukoval príjemný vetrík. Sadnem si k drevenému mólu na raňajky, dám si omeletu, ovocie a vodu z kokosového orechu a teším sa na to, že mám pred sebou niekoľko hodín na to, aby som lepšie spoznal tento ostrov. Nové Írsko leží východne od ostrova Nová Británia a južne od neho nájdete ostrov Bougainvelle, ktorý by si rád vydobyl svoju nezávislosť. Kam sa pozriete, do ktoréhokoľvek smeru, objavíte tam mimoriadne miesta.
Hlavné mesto Kavieng v sebe okrem občasného trhoviska neskrýva takmer žiadne zaujímavosti. Zastavím sa v menšom supermarkete a vzhľadom na to, kde sa nachádzam môžem len skonštatovať, že je pomerne slušne zásobený. Možno je to vďaka Číňanom, ktorým v papuánskych končinách patria takmer všetky obchody. Už v Papuánskej vysočine som si všimol, že väčšinou sú majitelia obchodov Číňania, ktorí na všetko dozerajú. Tu tomu nebolo inak. Predavači a pomocníci sú domáci, no za pultom niekde v rohu miestností sedí Číňan a buď mu nosia peniaze pri väčšej transakcii alebo sa občas rovno platí jemu. V Afrike je Čína ako doma, ale nevedel som, že aj tu na ostrove akým je Nové Írsko to bude podobné.
Hlavnou tepnou Nového Írska je cesta so vznešeným názvom Boluminski Highway. Nenechajte sa pomýliť tým slovíčkom „highway“, pretože ide v našom ponímaní o obyčajnú cestu, no na tunajšie pomery je to skôr unikát. Tá cesta je naozaj kvalitná a lepšou som v celej krajine jednoducho nešiel. Boluminski Highway má necelých 200 kilometrov a spája Kavieng s mestečkom Namatanai. Otcom myšlienky je Franz Boluminski, nemecký koloniálny úradník, ktorý zastával pomerne vysoký post a medzi rokmi 1910 a 1913 sa rozhodol postaviť na ostrove kvalitnú cestu. Vzhľadom na svetové končiny to znelo ako utópia, no vytvoril systém ktorý fungoval. Pomenoval ju „Kaiser-Wilhelm-Chaussee“ a hoci dnes toto meno nepoužíva nik, stále je ostrov vďačný Boluminskemu za to, že ju nechal postaviť. Hoci ako sa to vezme. Ono to nebolo idylické a nebolo to ani o tom, že by domorodci skákali nadšení do práce. Boluminski bol tvrdý a rozkúskoval cestu medzi osady či dediny a miestni na ceste museli tvrdo pracovať pod hrozbou trestov. Kto nestihol svoj úsek, neminul ho trest a tak sa cez tvrdú ruku podarilo vytvoriť cestu. Je naozaj veľmi kvalitná a človek to vie posúdiť hneď na to ako vyrazí z Kaviengu.
Na ostrove mám naplánovaných niekoľko zastávok. Sedím vpredu v mikrobuse, ktorý šoféruje chlapík z Austrálie pracujúci v takmer neexistujúcom turistickom sektore. Má dredy, krátke nohavice, na rukách tetovanie a vidno, že za niekoľko rokov života na ostrove si už zvykol na to, že svet je tu iný. Pôvodne sem prišiel za veľkým projektom, ktorý stroskotal a odrazu nevedel, čo robiť. Má sa vrátiť do Austrálie alebo to skúsiť znovu. Zamotal sa s druhým projektom, našiel si tu ženu a už tu ostal žiť. Netúži sa vrátiť, ale ako hovorí, ani tu to nie je ružové. Málo peňazí, ešte menej možností, čas je elastický a veľa krát je tu nuda. Ťažko sa tu zrejme zvyká na miestny život.
Po hodine a pol, možno dvoch hodinách cesty sa ocitnem v malej dedinke menom Libba. Je to dedinka, kde žije niekoľko rezbárov, no inak je neznáma a na mape je to len väčšia bodka. Nové Írsko nemá pamiatky, historické miesta za ktorými by ste sem cestovali, no ste tu kvôli autenticite a tú tu rozhodne nájdete. Libba nemá ulice. Má len piesok a okolo neho stoja drevené domy, palmy a za nimi pláž. Dokonca je tu okolo domov aj niekoľko náhrobkov a dva domy, kde majú na zemi niekoľko masiek. Nie je to turistický obchod, hoci masky vedia aj predať. Sú to masky, ktoré tu vyrábajú a potom ich používajú počas rôznych slávností či rituálov. Dedinské tam tamy o návšteve fungujú rýchlo, pretože onedlho sa objavia prvé deti, potom ďalšie a napokon ešte ďalšie. Sú krásne. Majú tmavú pokožku a neskutočne im vyniknú ich blonďavé vlasy. Nemajú ich všetci, ale mnohí obyvatelia Nového Írska majú blond vlasy a vyzerá to unikátne. Vlasy sú kučeravé, občas poriadne veľké, divoké, ale tak nenormálne sa hodia do tohto prostredia, že mám zimomriavky, pretože doteraz som podobných ľudí videl len v dokumentoch. Ľudia sú tu mimoriadne bezprostrední, zvedaví, no krajina odkiaľ som sem prišiel im povedala asi to isté ako keby som prišiel z Marsu. Dedinka v ktorej nič nie je a pritom je v nej všetko.
Druhým zastavením je Fissoa s nádhernými zákutiami, kde sa človek môže okúpať v mimoriadne čistej rieke. O pár stoviek metrov od tohto miesta sa rieka spojí s oceánom. Je to ako z rozprávky. Rieka je pod stromami a niekoľko miestnych sa prišlo schladiť, pretože voda je poriadne svieža. U domácich si dáme obed na brehu rieky a poberiem sa do dedinky Laraibina. Aj tá leží na brehu mora a má dokonca krásnu pláž, ktorú nikto nevyužíva. Miestni sa nekúpu a turisti tu nie sú. Idylické prostredie dotvoria palmy a slaný vzduch. Laraibina je známa tým, že tu v rieke žijú úhory. Nie hocijaké, ale obrovské úhory aké som ešte nikdy nevidel. Spočiatku ich vidím plávať v rieke, no potom mi správca areálu ukáže kam ísť, pretože ich vieme kŕmiť. Už ráno som kúpil konzervy s rybami v obchode a teraz prišiel ich čas. Odovzdám ich a miestni z nich dajú po prúde do vody a odrazu sa objaví hneď niekoľko obrovských úhorov. Sú ako z iného sveta. Toto sú presne zážitky, aké namieša Nové Írsko.
Už mám pred sebou len cestu nazad do Kaviengu a krátky presun člnom na maličký ostrov. Nové Írsko však zanechalo obrovský dojem. Čo na vás naposledy spravilo obrovský dojem?