15/07/2025
Stála som nad zomierajúcim pacientom. Neprial si prijať krv kvôli viere. Váhala som… ale rešpektovala som jeho vôľu. Aj keď som vedela, že zomrie.
Od Vás: Som anesteziologička. Už 23 rokov.
V sobotu večer pred tromi týždňami k nám priviezli pacienta po autonehode.
Mal 48 rokov, vnútorné krvácanie, veľmi zlé vyhliadky.
Len čo ho položili na lôžko, sanitár mi podáva dokument: Pani doktorka, tento pán je Svedok Jehovov. Má podpísané, že odmieta transfúziu.
Pozrela som sa na ten papier - oficiálne vyhlásenie, podpísané vlastnou rukou, jasné, stručné. Nespochybniteľné..
Pozrela som sa na toho pacienta. Ležal tam celý zronený, bledý, strácajúci sa. Každú sekundu z neho unikal život.
A vo mne sa niečo zlomilo.
Učila som sa zachraňovať život za každú cenu.
V mojom svete a v mojej duši bolo samozrejmé, že ak môžem zachrániť, tak zachránim.
Ale teraz som stála nad človekom, ktorý si neželal moju pomoc tým spôsobom, aký by som mu vedela poskytnúť. A ja som ju rešpektovala.
O pár minút neskôr vtrhla dnu jeho dcéra.
Asi dvadsaťročná, celá v slzách. Prosila, aby sme niečo robili. Zachráňte ho, kričala.
A ja som jej nedokázala povedať to, čo by chcela počuť. Povedala som len:
Podpísal to. Je to jeho rozhodnutie. Nech by sme akokoľvek chceli… nemôžeme ísť proti jeho vôli.
Videla som jej bolesť. Aj tú svoju.
A hoci sa všetko vo mne búrilo, dodržala som jeho prianie.
Na sále som stála nad ním ako človek, nie ako lekár. Mali sme pripravené krvné vaky.
Mali sme prostriedky, ktoré by ho možno udržali pri živote. Ale mala som aj jeho vôľu.
A hoci som to nechápala, musela som to rešpektovať.
Bože, ako veľmi som chcela konať proti tomu… Ako veľmi som chcela povedať: Nechaj to na mňa, ja to vyriešim.
Ale ja nie som Boh. Som len lekárka. A on si prial zomrieť so svojou vierou.
O pol štvrtej ráno pán zomrel.
Ja som sa zrútila v lekárskej izbe. Plakala som ako malé dieťa. Nie preto, že som zlyhala. Ale preto, že som ho musela nechať ísť. Vedome. A to bol možno najťažší zákrok môjho života.
O týždeň neskôr mi prišiel rukou písaný list od jeho dcéry: Pani doktorka, v ten večer som Vás nenávidela. Ale teraz viem, že ste urobili to najťažšie a to, rešpektovali ste môjho otca viac, než sme to dokázali my. Ďakujem Vám, že ste mu umožnili zomrieť s dôstojnosťou. Viem, že ste ho milovali ako človeka, aj keď ste mu nepodali krv.
Ten list mám odložený v zásuvke.
Nie ako trofej, ale ako pripomienku, že niekedy najťažšia forma záchrany je nechať niekoho odísť podľa jeho vôle.
A to je niečo, na čo vás žiadna lekárska fakulta nepripraví.
(Pozn. admina: Ide o osobné svedectvo lekárky, ktoré má za cieľ poukázať na etické dilemy v medicíne, nie kritizovať vieru či rozhodnutia jednotlivcov.)
(Foto je ilustračné.)
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky Lekárska fakulta Univerzity Komenského
